Exkluzivita zabíja schopnosť novinárov klásť otázky

Autor: Kristína Magdolenová | 15.9.2007 o 8:43 | Karma článku: 6,33 | Prečítané:  1345x

Niekoľko dní stáli pod odkvapom. Vonku pršalo. Na kope poskladaný chatrný nábytok, ktorý dážď zničil. Takmer dvadsať detí a pár dospelých. Jedno dieťa dvojmesačné. Všetci čakali. Keď sa ich opýtam, prečo sa nešli niekam schovať, nechápu. Nielen preto, že po slovensky hovoria slabo. Oni vlastne nerozprávajú ani po rómsky. A po maďarsky zase nehovoríme my. Zdá sa, že už sa až tak veľmi neboja.

Príbeh

Za všetkých týchto ľudí vlastne rozhoduje iba jediný človek. V tomto type rómskej komunity platí, že kým žije otec, všetci sú deťmi a nemôžu o ničom rozhodnúť. Rozhoduje otec. Zbavení akejkoľvek možnosti konať. Rozmýšľam, čo urobia, keď otec zomrie, ak sa v živote nenaučili rozmýšľať sami za seba. Ale môj nápad rozmýšľať je tu celkom zbytočný. Tu logika neplatí. Všetci poslušne čakajú a trpia. Starkí sú vlastne taká normálna rodiny, keby….
Rodičia a tri deti. Dve nevesty sú z detského domova. „Viete,“ zdôveruje sa mi staršia. „Tam sme sa stretli, boli sme ešte celkom malé, ale odvtedy sme všade spolu. Už viac ako tridsať rokov. Ako sestry…“ dodá. Potom ju chytí za ruku a povie hrdo: To je moja sestra. Zdá sa, že sa po tých rokoch podobajú ako vajce vajcu. „Aj sme spolu odišli z decáku, aj sme sa spolu vydali…“ „Ale ja som sa ešte nechela vydávať,“ opatrne sa pridá mladšia. „Nechcela som mať rodinu, deti…. Ale…“ nedokončí. Na dvor vybehne kŕdeľ detí. Fotím si ich. Jedno z dievčat je mimoriadne pekné. Hanbí sa. Hovorím jej, „neutekaj, na tých fotkách vyzeráš ko modelka.“ Zisťujem, že mi rozumie. Podíde ku mne a hovorí. Ja by som chcela byť modelka.“ „Tak sa musíš učiť,“ hovorím jej. Opakujem to všade, už si pripadám ako verklík. „Moja dcéra sa dobre učí, rada chodí do školy,“ pribehne matka. Overujem si, či nejde o špeciálku. Nie, ide o riadnu základku I keď túto pánubohu za chrbtom. „Čo s ňou bude teraz?“ pýtam sa. Myslím tým po tom, ako ich z mesta vysťahovali I keď boli platiči. Bývali však v bytovke, ktorú mesto chcelo zbúrať. Zo zákona im bolo povinné dať náhradné bývanie. Zbavilo sa ich vysťahovaním na dedinu. Do domu bez vody, takmer polorozpadnutej barabizne. Ale oni sú spokojní. Dva mesiace boli na ulici. Teraz sa cítia ako králi. „Neviem, teraz nemáme peniaze na autobus pre ňu, tak zostala doma. Ale potom, po sociálke pôjde…“ V meste nemali ani sociálneho pracovníka, ani komunitného. Nechali ich odkázaných na seba. Škoda. Za tie uplynulé roky sa už mohli naučiť, ako vyzerá život mimo rodiny. Nenaučili. Jednoduchšie bolo povedať: starajte sa! Starali sa. Platili. To bolo málo. Vidím, že títo ľudia nechápu, čo zlé urobili. Domnievajú sa, že všetko iba preto, že sú Rómovia. Táto krivda sa pretaví do vedomia ich detí. Kto ich naučí, ako vyzerá reálny život?

Prečo?


Keďže ide o komunitu, kde sú isté odlišné zvyky a tradície, samospráva dostala od štátu nástroje na to, aby to tých ľudí naučila. Je to dôležité preto, že v tradičných rómskych komunitách je všetko spoločné, za nič sa neplatí, požičané sa nevracia. Ak niekto nemá, je povinnosťou iného, aby mu pomohol bez toho, aby si požičané žiadal späť. Preto sú tieto komunity také chudobné. Nikto z nich sa nedokáže vypracovať, zlepšiť si svoje životné podmienky inak ako silou. Z týchto ľudí sa stávajú úžerníci, ale tí ostatní zostávajú závislí. Títo ľudia nevedia (a môžeme o tom filozovať koľko chceme, je to holá realita) ako beží život mimo nich. Robia iba to, čo im povie niekto iný. Sú akoby bez vôle…
Jediná šanca na únik, je odísť z komunity, načas sa zbaviť pút, učiť sa od majority, sú šťastní tí, ktorí majú koho napodobňovať…. Niekedy sa mi to stane, že sa stretnem s človekom, ktorý niečo dokázal. Pýtam sa ho, kde nabral tú silu. A on mi väčšinou povie: mal som nerómskych priateľov od ktorých som sa mohol učiť. Ktorých som mohol napodobňovať. Ktorí si ma obľúbili…

Čo samosprávy nerobia a na čo sa novinári nepýtajú…


Ľahko sa hovorí o nepokojoch. Ukazujú sa zapálené domy, nábytky, hroziaci a nespokojní ľudia. Vidíte reportáž a neviete, čo sa tam deje. Nie ste v stave pochopiť, čo sa stalo. Zostane vo vás len dojem, že je zle a bude ešte horšie. Vysťahovali neplatičov. Tak im treba! Ja platím, nech platia aj oni.
S tým súhlasím. Myslím, že s tým súhlasí každý normálny človek. Samospráva však môže/mala by využívať inštitút osobitného príjemcu, zavádzať systém sociálnych a komunitných služieb. Ide o sociálne služby, ktoré sa robia všade na svete, lebo chudobní a neprispôsobiví sú všade. Ide o dlhoročný proces, ktorý sa nedá robiť ad hoc a neprinesie skoré výsledky. Ale keď sa začne, je viditeľný.
Novinár sa spýta – koľko ľudí vysťahovali – starosta povie – sú to neplatiči. Každému je jasné, že je to tak. Ale novinár – ak je profesionál a ak čo I len trošku cíti zodpovednosť – by tieto otázky mal položiť:
čo ste urobili, aké kroky ste podnikli preto, aby títo ľudia BOLI PLATIČMI? Aby sa ich spôsob života zmenil?
Máte sociálnu a terénnu prácu? Komunitných pracovníkov? Ako dlho? Všade tam, kde to starostovia robia, problémy sa začali riešiť, nie sú také vypuklé.
Neznalý novinár nekladie otázky, ktoré by mal klásť. Nemal by cestovať do terénu s vidinou, že on urobí reportáž práve vo chvíli, keď sa tam začne vzbura. Že bude prvý. A potom čítačka správ na obrazovke povie: EXKLUZÍVNE alebo … BOLI SME PRVÍ. Táto exkluzivita zabíja schopnosť novinárov klásť otázky a cítiť zodpovednosť za výsledok svojej práce.

 

Dodatok 1


RADA EURÓPY, PARLAMENTNÉ ZHROMAŽDENIE, Rezolúcia 1003 (1993) [1] o etike žurnalistiky
Text prijatý Zhromaždením 1. júla 1993 (42. schôdza)
(výber)

Situácie konfliktov a špeciálnej ochrany

33. V spoločnosti dochádza niekedy k napätým situáciám a konfliktom pod tlakom takých faktorov, akú sú terorizmus, diskriminácia voči menšinám, xenofóbia alebo vojna. Za takejto situácie majú médiá morálne právo a povinnosť obhajovať demokratické hodnoty: rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, riešenie problémov pokojným a tolerantným spôsobom a následne bojovať proti násiliu a jazyku nenávisti a konfrontácie a zamietnutie každého druhu diskriminácie založenej na kultúrnych, náboženských alebo sexuálnych rozdieloch.

34. Nikto nesmie zostať neutrálny vis-á-vis pri porušovaní demokratických hodnôt. V tomto zmysle musia médiá zohrávať dôležitú úlohu pri predchádzaní napätia a musia podporovať vzájomné porozumenie, toleranciu a dôveru medzi rôznymi spoločenstvami v regiónoch, kde pretrvávajú konflikty, ako to preukázal generálny tajomník Rady Európy pri vypracovaní dôverných postupov pre bývalú Juhosláviu.

35. Vzhľadom na veľmi špecifický vplyv médií, predovšetkým televízie, na postoje mladých ľudí, musí sa venovať pozornosť vysielaným programom, správam alebo obrazom, ktoré glorifikujú násilie, využívajú sex a konzumný spôsob života alebo využívajú zámerne nevhodný jazyk.

Etika a samoregulácia v žurnalistike

36. Vzhľadom na nevyhnutné podmienky a základné princípy uvedené vyššie, médiá musia:

zabezpečiť, aby sa dodržiavali pevné etické princípy zaručujúce slobodu vyjadrovania a základné práva občanov na dostávanie pravdivých informácií a serióznych názorov.

 

Dodatok 2

Tých, ktorí niečo nevedia, je treba naučiť. Preto aj tieto moje poznámky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Zomrel spevák skupiny Linkin Park, spáchal samovraždu

Chester Bennington sa zrejme obesil vo svojom dome.

KOMENTÁRE

Susedia ich nechcú. Ani vtedy, keď sú to poriadni ľudia

Odťahujú sa od nich. Stále začínajú odznova.

KOMENTÁRE

Keď boli babičky ešte krásne

Strašne by som všetkým deťom prial vráskavé bielovlasé babičky.


Už ste čítali?