Ako sa vraždia motýle II.

Autor: Kristína Magdolenová | 4.9.2007 o 21:32 | Karma článku: 5,21 | Prečítané:  1027x

Pedagogika je úžasné kúzlo. Nikdy sa neviem dosť vynačudovať, ako to funguje. Proste, že to tomu decku vysvetlíš, ukážeš a ono, keď sa na druhý deň vráti do školy, ono to vie urobiť, zopakovať. Pamätá si. Som nadšený tou silou, ktorá je v nás, učiteľoch.

Takto nejako mi to hovoril jeden rómsky asistent učiteľa, keď sme sa bavili spolu o škole, o deťoch. V tom čase končil vysokú školu so zameraním na deti s mentálnym postihnutím. Učil na základnej škole rómske deti. V drevenej budove, kde v zime bola zima a v lete horúco na nevydržanie, robil ten zázrak a robil ho úprimne. Stretli sme sa niekoľkokrát, navštívila som ho doma. Veľmi príjemný človek, veľmi pekné spomienky.

********

Vchádzam do zborovne. Ako nováčik na škole sa snažím počúvať a zistiť, kto je kto. „Tí debili, to je stádo idiotov, čo som komu urobila?“ chrčí staršia kolegyňa. Prská na všetky strany. „Ja tu učiť nebudem, za tie peniaze nech si ich učí kto chce! A tí ich rodičia, robia si čo chcú. Nikto sa o nich nestará a ja si to mám všetko odsrať. Radšej pôjdem na blšák predávať zeleninu,“ zúri. (Dodnes je učiteľkou.)

„Podľa mňa sa na to zle pozeráš,“ snažím sa zapojiť do debaty, ktorá je tu každú prestávku rovnaká. „Pozri, ty učíš dvadsať rokov. Tie decká majú desať predmetov, ktoré musia denne zvládať. Treba ich naučiť systémovo rozmýšľať, nie memorovať...“ „Veď počkaj, prestane ťa baviť sa s nimi serkať. Hajzlíci sú to. To je hrozné, čo si dovoľujú v škole. O chvíľku nám budú pľuť do ksichtu...“ kontruje ďalší. Vidím, že táto diskusia má už niekoľko rokov rovnaký obsah a ja ako jedinec ju nezmením.

Zvoní. Kolektívny povzdych: Zase medzi tých debilov...

A tak dookola v menších a väčších obmenách. Slovo debili je asi najpoužívanejším slovom v mojom okolí.

„Kolegynka, na slovíčko...“ oslovil ma riaditeľ. Pozvanie do riaditeľne neveští nič dobré. Viete, vy ste ešte mladá, ja chápem váš entuziazmus, ale chcem vás poprosiť o jedno: nenúťte deti myslieť!“ Pozerám sa na neho. Čakám, že sa zasmeje a povie, že to myslela ako vtip. Ale jeho ksicht je úplne vážny. Dokonca pokračuje. „Ukážte im len, čo sa majú presne naučiť. Viete, oni sú potom dezorientovaní... „(Ja blbaňa, nevedela som, že to dievčatko v áčke, čo nikdy nevie povedať súvislú vetu a je úplne v šoku, keď chcem, aby mi niečo zopakovala vlastnými slovami, je jeho neter!!!)

***

Popísaná situácia je reálnou spomienkou na konkrétnu školu. Zaujímavé je asi povedať, že nešlo o rómsku školu ale lukratívnu strednú školu.

***

Pedagogika je úžasné kúzlo. Ale aj zbraň, ktorá ak zasiahne dušu, už ju nevyliečiš. O tom by vedeli psychológovia a psychiatri rozprávať. Ozaj, viete čo sa robí s dušou vášho dieťaťa v škole alebo vám dieťa na otázku: čo je nové v škole odpovedá stále rovnako: ako vždy, nič nové...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?