reklama

Ako sa vraždia motýle I.

Točili sme film o jednej dedine. Teda presnejšie o rómskej osade. Chodila som tam už dlhšie a poznala kopec ľudí. Vždy s nimi bola sranda. Mali svoj vlastný pohľad na svet, ktorý ma niekedy udivoval, prekvapoval I šokoval. Ale nebolo v tom nič zlostné. Bola to vždy len iná sociálna skúsenosť týchto ľudí, iný prístup k informáciám a tiež jednoduchý sedliacky rozum ako prežiť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (45)

Ľudia v tejto osade boli rôzni. Väčšina z nich bola šikovná, chodievali robiť stavbárčinu nielen po okolí ale aj do zahraničia. Vzdelanie však nemal nikto. Ani hlúpu maturitu. Pýtala som sa: prečo nejdeš do školy? Odpoveď bola: a načo? Pôjdem do školy, treba platiť cestovné, stravu, treba sa obliecť, aj do školy niečo kúpiť… a nič z toho nakoniec nemám. Budem taký istý nezamestnaný ako tí ostatní. Na to proste nemáte argumenty.

Po niekoľkých diskusiách a po tom, keď sme sa už predsa len lepšie poznali, sa postupne aj obraz toho, prečo nechcú ísť do školy, trošku vyjasňoval aj pre mňa.

Škola? Čo je to? To je miesto, kde sa necítim dobre. To je miesto, kde nerozumiem, čo odo mňa chcú. To je miesto, kde na mňa budú určite kričať. To je miesto, ktoré nevnímam ako cestu ale ako trest.

Sedeli sme v izbe a rozprávali sa s mladým mužom. Mal nejakých 25 a skončenú učňovku. Kuchár. Vo svojem okolí si prácu nenašiel a tak odišiel do zahraničia. Práve sa vrátil z Anglicka, kde bol tri mesiace. Robil tam v strážnej službe. Vrátil sa kvôli švagrovi a kvôli tomu, že mu zomrel svokor. Zrazu na Slovensku vyskočili problémy, ktoré musel riešiť. Na rukách držal bábätko. Mali s manželkou iba toto jediné. Nechcel deti, kým sa o ne nebude vedieť postarať. Hovoril: od malička som chodieval kdekade po gádžoch pomáhať, aby som si privyrobil. Vtedy som bol dobrý. Nanosiť dreva za dvacku, popíliť, pomôcť pri stavbe. Chodil som, lebo každá koruna bola dôležitá pre rodinu. A naučil som sa tam všeličo. Hlavne tvrdo robiť a neflákať nič. Chcel som si urobiť aj školu, lebo viem, že hoci len bez učňovky, som vlastne nula.

Spomínal na to, ako rýchlo sa zmenil jeho vzťah k učeniu. Ako začal školu nenávidieť a nedokázal túto nechuť prekonať. Bolo to v šiestej triede. Chalani, nielen rómski, vyrušovali. Prišla učiteľka, postavila ich pred triedu a vrazila facku – jednému Rómovi a jednému Nerómovi. To by nebol problém, to dokonca chlapci ocenili, na moje počudovanie. Ale: keď vrazila facku spolužiakovi, poslala ho sadnúť. Potom stretila facku mne. Zahmlelo sa mi pred očami. Sadnúť! Povedala a odkráčala k umývadlu. Umyla si ruky s komentárom: po tej špine cigánskej, aby si aj po facke človek ruky umyl.

Mladý muž pochádzal z rodiny, ktorá bola veľmi čistotná a dala si na tom záležať. Nežili v chatrči, jeho rodičia pracovali od rána do včera. Čistota bola pre nich dôležitejšia niekedy ako chlieb. Aj preto slová učiteľky zasiahli nie podstatu problému – teda trest za niečo, čo sa v škole stalo I keď fyzické tresty … (ale to je iná otázka), ale jeho dušu. Až dovtedy si uvedomoval, že urobil chybu… a facku vnímal aj ako dospelý človek ako trest za vyrušovanie. Neprotestoval. (Asi na to boli v škole zvyknutí). Ale jej slová ho nezmenili k lepšiemu. Len ho utvrdili v tom, že ONI ma nechápu, že nech urobím čo chcem, vždy zostanem LEN CIGÁN…

Odvtedy sa v ňom niečo zlomilo. Aj teraz, po viac ako desaťročí spomínal na tú chvíľu tak, akoby práve teraz tú facku dostal. Chápala som to ako bolesť, ktorú nedokáže prekonať. Z ktorej sa vyvinula celoživotná trauma. A hoci si žil svoj život slušného človeka v rómskej koži, nedokázal nikam patriť. Necítil nenávisť, len bolesť a sklamanie a možno výčitku...


Poznámka: nie je cieľom tohto textu kritizovať všetkých učiteľov, ktorí pracujú s rómskymi deťmi. Práve naopak. Mnohí robia super prácu a nikdy ich za to nikto nepochváli. Cieľom tohto cyklu je hovoriť o tom, čo nás dokáže oddeliť. A zlomiť. A poznačiť na celý život. Koniec-koncov na oboch stranách.

Kristína Magdolenová

Kristína Magdolenová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ľudia odmietajú to, čomu nerozumejú, tvrdil Cicero. Život ma naučil, že sa na tom ani po storočiach nič nezmenilo. Zoznam autorových rubrík:  Tradície a životný štýlPríbehyĽudiaRozhovoryHistóriaFotografieINÉNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu