Ako každý iný II.

Autor: Kristína Magdolenová | 26.8.2007 o 18:43 | Karma článku: 6,31 | Prečítané:  1138x

Miro je o desať rokov mladší ako ja. Zdalo by sa, že je to také ucho. Občas sme si zavolali a išli spolu na kávu. Len tak si pokecať. V poslednom čase to však už neboli drby o rodine a tak. Zdalo sa mi, že sa niekde stráca pred mojimi očami.

Keď sme sa stretli naposledy, robila som v ich mestečku reportáž spolu s jedným americkým fotografom. Býval u Mira. Bolo to super, lebo si mohol okúsiť aj život v rómskej rodine. Miro sa mu venoval a ukázal mu celý kraj. Ale už nebol taký veselý, ako bývaval. Videla som mu to na očiach. Najprv som si myslela, že má problémy s manželkou. Keď som sa pýtala, čo sa deje, len kývol plecom. Potom mi zavolal.

Išli sme akože na kávu. V našej kaviarni, v rohu, sme popíjali džús. Ale už to nebol rozhovor, čo sme viedli. Bol to Mirov monológ.
„Povedz,“ pýtal sa ma znovu a znovu. „Čo je na mne zlé? Žijem ako biely, manželku mám bielu, obliekam sa ako biely, pracujem ako každý, kto chce uživiť rodinu a predsa sa nedokážem tešiť, predsa cítim ten ohromný tlak na duši, na srdci. Mám tu dom, rodinu a predsa som sa odcudzil tejto krajine…“ hovoril pomaly a ja som prvýkrát v živote, za celý ten čas, čo sa poznáme, videla, že sa mu chce plakať. A potom hovoril. Vlastne rekapituloval sám pre seba.

Po škole (nemal maturitu, bol stavebný robotník) pracoval s otcom nejaký čas. Otec bol majster, ktorý staval v Prahe metro. To rád hovoril. V rodnom mestečku zrekonštruoval domček v centre mesta. Potom prišiel o prácu a rodina sa ocitla v núdzi. Miro bol najprv na sociálke, ale to ho nebavilo. Potom odišiel do Čiech na zárobky. Darilo sa mu menej alebo vôbec. Spomínal, ako ich majiteľ firmy oklamal, nevyplatil im peniaze a tak, keďže minuli to, čo mali so sebou na živobytie, prišli domov z Pardubíc na vlastných. Cez takmer celé Československo. Na koho sa mali obrátiť? Na nikoho. Veď sú len cigáni.

Vtedy som ho presvedčila, aby začal podnikať.
Založil si živnosť. Opravoval domy v okolí, neskôr prišli aj väčšie zákazky. Makačka od rána do večera. Stále na stavbách. Ale uživil rodinu. „Náš Mirko? Na toho robotu nedáme dopustiť,“ hovorila mi majiteľka jednej stavby, kde ma zobral so sebou. Potom som im našla zákazku v krajskom meste. Všetci si ich chválili: „Nikdy by sme neboli verili, že sú takí precízni,“ hovorili mi známi. „Budeme ich odporúčať…“

Potom jedna stavebná firma v okolí získala lukratívnu zákazku na výstavbu bytov. Uchádzal sa o spoluprácu. Súhlasili. Ale finančná ponuka bola o 40% nižšia ako pre kolegu z inej firmy. Prečo? Pýtal sa. „Neblázni,“ povedal mu manažér. „Veď si Róm. Ak chceš, ber. Ak nechceš, neber. Inú zakázku aj tak nedostaneš,“ zdupľoval. „Ale takto nedokážem uhradiť ani to, čo potrebujem uhradiť…“ hovoril. „To je tvoj problém,“ dostal odkaz. A k tomu dobrú radu: Poraď si sám.
Zobral to, ale keď začal prerábať na stavbe, prestal sa rozprávať s najbližšími. A zavolal ma na kávu.
„Prečo je to tak, vysvetli mi, prosím ťa,“ opakoval. „Čo mám ešte urobiť, aby si do mňa každý nekopol. Veď ma poznáš. Čo je na mne zlé?“ Bolo jasné, že čaká odpoveď. Ale nevedela som mu odpovedať. Lebo jediná odpoveď by bola: Si Róm.

Potom mi zavolal až o dva mesiace. Zbalil manželku a syna a odišli do Írska. Telefón už nefunguje, ale snažila som sa zistiť, čo s ním je. Susedia tvrdia, že tam pracuje na stavbe a všetkým sa im darí. Už odišli za ním aj rodičia a súrodenci.


Poznámka: Poznali sme sa desať rokov. Brala som ho ako mladšieho brata. Stále sa smial. Až posledný rok zvážnel. A potom odišiel. Dúfam, že sa ešte niekedy stretneme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?