Ako každý iný

Autor: Kristína Magdolenová | 26.8.2007 o 9:12 | Karma článku: 5,31 | Prečítané:  914x

Deň ako každý iný, pomyslel si Cyril pri pohľade z okna. Po včerajšom daždi bola na chodníku blato. Vedel, že ráno sa predĺži o nejakých tridsať minút. Teda kým poprenáša deti na zastávku autobusu.

Robil tak vždy po daždi, lebo cesta od jeho drevenice až k hlavnej ceste viedla po hlinenom chodníku. Snažil sa ju už zasypať kamením, navláčil ho z neďalekého lomu, ale dážď kamene odniesol ako pierka a nič sa nezmenilo. Keby včera nepršalo, mohol by ešte chvíľku ležať, takto je čas vstávať.
Cyril je v podstate šťastný človek. Hydrant na vodu je blízko jeho chatrče a tak nemusí chodiť ďaleko. Rýchlo sa umyje a donesie vodu do chatrče. Pre deti. Nechce sa im otvoriť oči. Asi ako všetkým deťom, keď im ráno povedia, že treba ísť do školy. Ale o chvíľku sú hore.


Dnešného rána sa troška bál. Bál sa, ako zareaguje najstaršia dcéra po tom, čo zažila včera v škole. Učiteľka jej totiž pred celou triedou povedala, že je cigánka a jej otec musí byť preto zlodej. Domov prišla s plačom a s tým, že už do školy viacej nepôjde. Celý večer sa s ňou rozprával a teraz pôjdu spolu do školy. Musí hovoriť s učiteľkou. Takto to predsa nejde. Dával deti na cirkevnú školu práve preto, aby ich chránil pred podobnými stresmi. Je pravda, že jeho deti sú jediné rómske deti na škole a že dostávajú od spolužiakov pocítiť, že sú menej ako oni, ale snaží sa im to vždy vysvetliť. A keď treba, tak ísť do školy. Ale v ostatných týždňoch tá tolerancia na škole akosi dostala zabrať.
Deti sa učia, do školy chodia rady, ale po každom takomto zážitku, sú znechutené. Dá mu veľkú námahu ich znovu motivovať.


Už sú všetci hotoví. Cyril zoberie na ruky staršiu dcéru a nesie ju k ceste. Sám bude špinavý, ale deti musia prísť do školy čisté. Dievča stojí pri ceste a na chvíľku osamie. Kým otec prinesie brata a potom ešte čistí odev tak, aby v škole nevyzeral ako špinavec.
Už to má za sebou. Riaditeľka sa ospravedlnila a sľúbila, že sa to už nebude opakovať. Sama vie, že má problémy s učiteľmi. Hoci ona má Cyrilovu rodinu rada a Cyrila pozná a vie, že je to super chlapík, cíti, že musí bojovať s vlastnými učiteľmi. Opäť sa v zborovni spýta: Učia sa dobre? Áno. Sú usilovní? Áno. Codia do školy čistí? Áno. Rodičia sa o nich starajú, chodia sa informovať na výsledky? Áno. Smrdia? To nie, ale… sú čierni…. Vie o, že toto je problém. To, že všetci vedia, že žijú v chatrčke v neďalekej osade. Dajme im šancu, opakuje učiteľom. Uškŕňajú sa.

V nedeľu chodí Cyril miništrovať. Je pravou rukou miestneho kňaza. Chodí do rodín, presviedča ich, aby deti išli do školy, aby rodičia nepili, aby sa osada zmenila. Už ho nemajú radi tunajší Rómovia. Hovoria, že sa pogadžoval. Deti dal do gádžovskej školy, myslí si, že je viacej ako oni. Čo nám tu vykladáš, zmizni!!!

Cyril sa cíti ako na pustom ostrove. Nechcú ho bieli. Nechcú ho čierni. Pritom on chcel len to, o čom tu všetci hovoria. Žiť ako človek. Chodí do školy, robí si maturitu. Manželka si urobila vodičák a na svojom starom žiguláku chodí teraz do mesta, ak zvýši na benzín, robiť nákupy pre rodinu a vozí deti k lekárovi. Je to prvá žena v osade, čo má vodičák. Chlapi zazerajú a smejú sa mu, či budet teraz on nosiť sukne, keď jeho žena nosí nohavice.
Zajtra večer, po dávkach, tu bude opäť veselo. Všetci sa budú smiať, tancovať, popíjať. Možno sa strhne aj bitka. Už aby bolo opäť po tom!


Nechce tu byť. Sedí v spálni a čaká, kým žena uloží deti. Ale v skutočnosti, čaká na niečo iné. Na šancu žiť lepšie a vie, že sa musí rozhodnúť. Musí sa rozhodnúť rýchlo. Skôr, ako sa zblázni. Už nechce vláčiť deti ráno v blate a v zime na zadku k autobusu.


Starosta rozhodol, že dostane jeden z tých domčekov, čo im postavili z peňazí únie. Chodí tam každý deň pracovať. Už aby sa tam nasťahovali, ale aj z toho ho zvláda únava. Domček je malý. V podstate je to nejakých 4x3 metre dolná izba, ktorá slúži ako kuchyňa a obývačka zároveň. Po strmých schodoch sa dostane odtiaľ akože do spálne, ktorá je bez dverí, a kam vojde jedna manželská posteľ. Keď tam vstúpi, ani sa nemôže vystrieť, také je to nízke. Bojí sa, že niektoré dieťa (má ich tri) odtiaľ padne a doláme sa. Ale dostáva to vraj zadarmo a má byť vďačný. Ale on by chcel stavať sám. Chcel by žiť inak. Nie byť stále nikomu za niečo vďačný. Okrem Boha.
Cyril je hlboko veriaci a aj za to, čo dostáva, je v podstate vďačný. Ale cíti, že ani jeho Boh nie je spokojný s jeho čakaním. Keď sa veci zhoršujú, asi to má byť výzva, že on sám musí niečo zmeniť. Ale čo? Pýta sa, hoci odpoveď vie. Len sa ju bojí vysloviť. Ale skôr, než zaspí, hľadá znamenia. Bože, naozaj to mám urobiť?



Poznámka:
Cyrila nie je vymyslená postava. Vymyslené je len meno. Poznala som ho niekoľko rokov. Pomáhala som mu na škole i keď to nebolo ľahké. Hendikep osady sa na ňom prejavoval veľmi silne. Práve na jeho osobe som sa učila, čo s človekom robí segregácia. Ale mal zvláštny zmysel pre humor a niekoľko desiatok certifikátov z rôznych kurzov.
Chodil na každý s nádejou, že teraz už dostane aj prácu. Varil, upratoval, staral sa o deti. Bol iný, ako ostatní muži v osade, a preto ho osada vylúčila spomedzi seba.


Cyril bol snílko. Raz mi ukázal príbehy, ktoré si písal o osade. Bola to celkom slušná zbierka. Aj s kresbami. Aj jeho kresby boli slušné i keď bolo poznať, že ruka je naučená robiť niečo iné. Že držať pero a ceruzku je pre neho skôr sviatok.
Keď som o ňom premýšľala, videla som ho vždy snívať o spravodlivom kráľovstve, kde by mali všetci rovnako. Hovorila som mu, že tento sen je nerealizovateľný, lebo nie všetci dávajú rovnako a preto nie všetci môžu rovnako dostávať.


Potom odišiel na návštevu do Rakúska. Pozvali ho tam známi. Po niekoľkých dňoch sa vrátil ako vymenený. Dookola rozprával o tom, ako bez problémov mohol ísť do obchodu a nikto sa za ním nepozeral, na ulici si ho nikto nevšímal. Tá nevšímavosť ho potešila. Veď ja som človek, ako všetci iní! Keď o tom hovoril, bolo z neho cítiť novú chuť niečo zmeniť.


Po niekoľkoročnom zápase o šancu pre svoje deti, odišiel Cyril vlani žiť a pracovať do Írska. Podľa posledných informácií je tam už celá jeho rodina. Kúpili si dom, robia na farme, deti chodia do školy. Pracuje tam ako misijný pracovník pre akúsi cirkev. Kontakty so Slovenskom už prerušil takmer úplne. Všetci v osade, ktorí nič nechceli zmeniť a nechcú zmeniť, tu zostali.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Ovocinár: Vypestovať si vlastné ovocie je úplne iný zážitok

Vlastné ovocie má úplne inú chuť, ako to kúpené.


Už ste čítali?