Zachránili ich košele pre kňazov

Autor: Kristína Magdolenová | 16.8.2007 o 22:26 | Karma článku: 6,17 | Prečítané:  1369x

Viete si predstaviť rádovu sestru, ktorá stojí na čele viac ako desaťtisícovej komunity prisťahovalcov? Komunity, ktorá ešte pred rokmi bola hrozbou celého regiónu – charakteristická vysokou kriminalitou, drogovou závislosťou, záškoláctvom? Ťažká, avšak reálna predstava. Práve obraz rádovej sestry Terezy a jej životný príbeh je ukážkou toho, ako pristupovať k sociálnej práci v ohrozených komunitách.

Aby mohla sestra Tereza vôbec začať pracovať s komunitou, musela ju najprv spoznať. A tak začínala ako robotníčka pri zbere pomarančov. Trvalo jej rok, kým bola pripravená pracovať pre komunitu. „Domnievala som sa, že ich už teraz poznám a pripravila som si nápady, ako môžem pomôcť. Chcela som hlavne, aby mali konečne domov, aby deti mohli chodiť do školy a tak sa postupne mohli integrovať do spoločnosti,“ konštatuje. Jej predstavy o pomoci však komunita neakceptoval. Skupina žien sa nakoniec dohodla, že nechcú nič iné iba krajčírsku dielňu. Aby mohla ich predstavu zrealizovať, musela absolvovať školenie.
Na otázku, prečo nezrealizovala niektorý zo svojich nápadov, však len pokrúti nechápavo hlavou. „Ako by som mohla chcieť od nich, aby realizovali moje nápady, ak by s nimi neboli stotožnení? Ako by mali mať potom pocit, že je to pomoc pre nich? Nie, to by bol boj, v ktorom by som zostala osamotená. Tvrdiť potom, že sa niečo nedarí alebo dokonca povedať, že títo ľudia sú neschopní prijať pomoc? Nie, takto sa chudobe nepomáha,“ hovorí.
Ani ďalšie jej nápady skupina neprijala. Mali vlastnú predstavu, čo a ako chcú robiť. A tak sa sestra Tereza prispôsobovala.
Najhoršie boli začiatky. Keď dielňa začala vyrábať, nedokázala si nájsť odberateľov a vyrábala pre sklad. Hrozilo, že celý project skrachuje. “Nespala som celé noci, naháňala peniažky… menili sme výrobný program, ale stále sme sa nevedeli odraziť od dna. A keďže som rádová sestra, Boh ma určite miluje. V jednej chvíli som dostala vnuknutie…“ V situácii, keď nevedela, čo ďalej, sa totiž podľa jej slov otvorili dvere, do ktorých vošiel kňaz a sestra Tereza sa ho jednoducho opýtala, či nepotrebuje ušiť košeľu. Potreboval. Urobili preto prieskum na trhu. A znovu zmenili výrobný program. Začali šiť košele pre kňazov. Sestre Tereze sa podarilo zohnať kvalitný a lacný materiál a zázrak sa udial takmer na počkanie. Dnes môže povedať, že firma InDios už štrnásť rokov šije košele pre kňazov. Za ten čas sa im podarilo poriadne naštrbiť konkurenciu: zatvorili tri továrne, ktoré ich šili. Znížili cenu bavlnenej košele na trhu. Okrem toho vyrábajú kravaty a tašky. Všetko na objednávku. „Viete, sú to síce pobožní ľudia, naši zákazníci, ale tiež sú to zlodeji…“ povie s pre ňu typickou iróniou. A tak musia platiť dopredu. „A kňazi sú tiež len ľudia, teda chlapi,“ dodá. Tento faktor údajne využívajú pri predaji prostredníctvom obchodných cestujúcich.

Sestra Tereza za tie roky nemala na starosti len krajčírsku dielňu. V tunajšej prisťahovaleckej komunite sa bolo treba postarať oficiálne o 7000 a neoficiálne o takmer 11 000 ľudí. Krajčírska dielňa dáva prácu len malému zlomku z nich. Väčšina z nich prišla nelegálne. “My sa však nikoho, kto potrebuje pomoc, nepýtame, či je tu legálne, alebo nie. Je to prosto človek a potrebuje nás …“
Najťažšie bolo, keď sa sestra Tereza stala relitnou agentkou. Hoci toto označenie je trošku nadnesené. Ako rádová sestra totiž nemôže prijať peniaze a tak vlastne svoj podiel, ktorý získavala ako agentka, dávala ako vklad na bývanie tunajších prisťahovalcov. V jej podaní sa zdá všetko absolútne jednoduché. Príjem, ktorý by mala získať sestra za vybavenie administratívy v súvislosti s kúpou domčeka, zostáva banke ako prvá splátka nového majiteľa. Tým sa cena domčeka znížila tak výrazne, že zrazu si ho mohol dovoliť kúpiť dostatok rodín. „Radosť zavládla na oboch stranách. Stala som sa obľúbencom banky i klientov. A tak som asi trochu nelegálne z mesta vykopla piatich realitných agentov,“ pokračuje sestra Tereza. „Viete, pomáhať chudobným, to sú viac-menej hazardné hry…“ doloží.

Jej úsilie dnes už dokáže oceniť aj samotné mesto. „Viete, všetci moji klienti platili načas všetky splátky. Stali sa z nich riadni občania, ktorí sa o svoje domčeky v rámci svojich možnosti starajú. V dôsledku toho stúpli ceny domov v meste za ostatných desať rokov na trojnásobok, zlepšila sa úroveň bývania, ľudia sa naučili o svoje domy starať, znížila sa kriminalita… o to všetko nám predsa všetkým išlo, nie?“ kladie sestra otázku a dodáva, že vedenie mesta to aj patrične ocenilo. Dnes je úplnou samozrejmosťou, že sa zástupcovia komunity podieľajú na celomestských aktivitách a ich potreby sa stávajú potrebami mesta.

Napriek evidentným úspechom mala sestra pocit, že zmeny potrebujú trvalejší základ. A tak navrhla vytvoriť v komunite Združenie susedov. To sa ujalo aj preto, že na stretnutiach mali možnosť ľudia z komunity diskutovať s tými, ktorí sú pre nich inak nedostupní. „Tu hovorili s policajtmi, mali možnosť klásť im rôzne otázky, s vedením mesta, firiem, učili sa tak aj po anglicky… jednoducho učili sa, ako byť úspešní v tejto krajine,“ zdôrazní. Tu podľa jej slov prebieha aj vzdelávanie rodičov v oblasti starostlivosti o deti. „Viete, mnohí z týchto ľudí až do roku 1986, keď bola vyhlásená veľká amnestia pre nelegálnych prisťahovalcov, nechodili zo strachu do školy a často tam neposielali ani svoje deti…“

A to ju trápilo najväčšmi. Nevzdelaní rodičia a deti, ktoré putovali s rodičmi za prácou, neraz vypadli na celé mesiace zo školy. Neovládali jazyk, nedokončili ročník a zase ho museli opakovať.

Dnes je program mesta, ktoré presadzuje, aby v každej v USA legálne žijúcej rodine bol aspoň jeden z rodičov zamestnaný, samozrejmosťou. Len tak je možné zabezpečiť, že deti nebudú vynechávať školu. Dokonca udeľujú štipendií. Všetky firmy, ktoré pravidelne darovávali peniaze na štipendiá, vytvorili v meste Koalíciu pre vzdelávanie a tá zriadila štipendijný fond. Okrem toho poskytovala podporu aj pre najchudobnejšie rodiny. Keď sme napríklad zistili, že deti nemajú topánky alebo im chýbali iné veci, tak sme ich pre ne jednoducho z fondu kúpili. Tak, aby mali vytvorené aspoň tie najzákladnejšie podmienky pre štúdium,“ hovorí. Písali aj projekty, prostredníctvom ktorých získali ďalšie financie, spolupracujú s univerzitami, ktoré pre nich robia prieskum potrieb komunity. „Tento rok nám 10 detí odišlo na vysoké školy so štipendiom,“ doloží hrdo.


Dve desaťročia života strávené v tejto komunite nie sú pre sestru Terezu strateným časom. „Veľa vecí som sa naučila. Najdôležitejšie pre mňa je zistiť, či ľudia naozaj potrebujú to, čo im ponúkam. Všetko, čo sme robili, boli ich nápady a želania, s ktorými boli stotožnení. Viete, sú to ľudia, ktorí nemajú sebadôveru a nikdy nemali právomoci. Riešenie problému sa začína vo chvíli, keď títo ľudia sú pripravení prevziať moc a sami zodpovedne a zmysluplne rozhodovať… Najčastejšie im preto opakujem jediné: nezabúdaj, odkiaľ si prišiel a kam si sa dostal. Neubližuj svojim vlastným ľuďom,“ uzavrie diskusiu. Na záver iba akoby mimochodom podotkne, že v komunite pôsobí v súčasnosti viac ako 100 cirkví, ktoré sa spolu vynikajúco znášajú a pomáhajú si navzájom.


Poznámka: Tento článok vznikol ako spomienka na stretnutie so sestrou Terezou v Komunitnom centre v Indiantowne na Floride v roku 2003. Sestra Tereza sa už dve desaťročia stará o legálnych i nelegálnych prisťahovalcov zo strednej Ameriky, ktorí utekajú pred biedou v Mexiku, Guatemale, Nikarague, Hondurase, Jamajke, Salvadore… Tu, uprostred bohatej Floridy, skúšajú šťastie ako tzv. sťahovaví robotníci. Chcela som, aby to bol príspevok k téme, ako sa má robiť komunitná práca.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Zomrel spevák skupiny Linkin Park, spáchal samovraždu

Chester Bennington sa zrejme obesil vo svojom dome.

KOMENTÁRE

Susedia ich nechcú. Ani vtedy, keď sú to poriadni ľudia

Odťahujú sa od nich. Stále začínajú odznova.

KOMENTÁRE

Keď boli babičky ešte krásne

Strašne by som všetkým deťom prial vráskavé bielovlasé babičky.


Už ste čítali?