Romofili, romofilky a iná háveď…

Autor: Kristína Magdolenová | 11.8.2007 o 9:07 | Karma článku: 6,57 | Prečítané:  1666x

Ľudia, ktorí robia s rómskou komunitou nielen formálne, ale majú k nej vytvorené citové väzby v podobe vzťahov k deťom v škôlkach, školách či prostredníctvom priateľstiev s ich rodičmi, majú často tendenciu sa o Rómoch vyjadrovať pozitívne. Minimálne pozitívnejšie ako tí ostatní. Ak je to tendencia, tak je asi potom potrebné sa pýtať, čím je podložená. Odpoveď je jednoduchá – presne tak, ako zlé reakcie zlou skúsenosťou, dobrá je podmienená dobrou skúsenosťou.

Chodíme s našim televíznym štábom do terénu už dva roky. Trávime celé dni v rómskych komunitách. Niekedy sme nešťastní, niekedy sa dobre bavíme, niekedy sa nevieme rozlúčiť. Máme rôzne skúsenosti. Dnes, po dvoch rokoch, už ktorýkoľvek z našej partie, hoci nepracuje priamo s Rómami, vám na otázku, čo si myslí o Rómoch povie určite pár zaujímavých a milých slov. Dnes tam už všetci majú priateľov. Každý si spomenie na niečo príjemné, čo v komunite zažil. Ale každý z nás hovorí vo vzťahu ku komunite aj kritické slová. Primerane téme, cieľovej skupine ako aj masovokomunikačným prostriedkom, ktoré máme k dispozícii. Vo chvíli, keď totiž vstupujeme do ich domácností, prekračujeme prah neznámeho a cudzieho a vnímame ich ako ľudí.
Z anonymnej masy sa menia na postavy s konkrétnymi menami: Dušan, Miro, Jaro… Viola. Ku každému z nich sa viaže nejaká udalosť, nejaký príbeh.

Pri úplne prvom výjazde do terénu s týmto štábom (vtedy s iným režisérom), sme navštívili osadu neďaleko Košíc. Prvý výjazd bol pre našich nerómskych kolegov plný očakávaní. Negatívnych. Bolo vidieť, že sa boja i keď sa to snažili nedať najavo.
Podľa scenára sme sa mali s miestnym lekárom baviť o tom, či potrebuje alebo nepotrebuje zdravotného asistenta z rómskej komunity. Lekár bol zhovorčivý a popisoval nám ako je komunita vnútorne štruktúrovaná a ako práve tento fakt ovplyvňuje aj ich vedomosti o tom, čo je potrebné robiť vo vzťahu k zdravotnej starostlivosti. Jasne nám povedal, že najdôležitejšie je v tomto smere komunikovať s čiastočne integrovanou komunitou, ktorá je najpočetnejšia ale pokiaľ ide o informácie, nemá ich dostatok resp. s nimi nevie pracovať.
Čakáreň bola plná rómskych detí a mamičiek vyobliekaných ako na koncert. (Nevedeli o tom, že prídeme točiť). Lekár nám potvrdil, že aj tí najchudobnejší sa snažia prísť k lekárovi čistí, lebo to od nich jednoducho žiada.
Chceli sme pokračovať rozhovorom s niekym práve z tej čiastočne integrovanej komunity. Išli sme teda do domu, ktorý bol murovaný, zvnútra celkom pekne zariadený. Na tomto príklade sme chceli ukázať, že to ešte nestačí, pretože napriek vonkajšiemu obrazu žijú v inom svete a inak pracujú s informáciami. A zdravoný asistent je veľmi dôležitý hlavne pre nich, lebo pre tých, čo vodu nemajú, čo nechcú nič na svojom živote zmeniť, je asistent v tejto situácii zbytočný. Tm musí nastúpiť skôr represia.
Bolo vidieť, že títo ľudia chcú žiť na istej úrovni a nás teda zaujímalo, či tomu zodpovedajú aj mentálne.
Keď vošiel režisér do domu, prekvapilo ho vnútorné zariadenie. Poobzeral sa a bez toho, aby sa rozprával s týmito ľuďmi sa ku nám otočil: prečo sme nešli do chatrče? Ja chcem točiť v chatrči. Toto predsa tu nebudeme ukazovať!
Prečo? Pýtali sme sa. Nie je to pravda? Nič tu sme nevytvorili umelo, títo ľudia žijú tu a takto. Dokonca nás nečakali, oslovili sme ich vonku, či môžeme vstúpiť. Rozhovor s nimi môže ukázať o Rómoch viac, ako rozhovor s dementným obyvateľom osady. Nie, trval na svojom režisér.
Naši hostitelia to samozrejme počuli a nahnevali sa. Cítili sa byť ponížení tým, že prijali do svojho domu hosťa (a toto je súčasť rómskej kultúry), ktorý im neprejavil dostatočnú úctu resp. nimi priamo pohrdol. Samozrejme, novinári! Vykríkla hlava rodiny. Čo by ste ukazovali: len chatrče, prečo už raz neukážete aj normálnych ľudí.
Chtiac nechtiac sa strhla trma vrma. A my sme museli odísť bez natočenia rozhovoru.
Ten sme síce natočili v inej časti osady, ale bolo nám to veľmi nepríjemné. Ide o to ukazovať len tých z chatrčí? Pýtali sme sa režiséra. Odpovedal jasne: áno.
Neskôr sa štáb zmenil a my sme dnes veľmi dobrý tím. Nikdy nejdeme do terénu s tým, že chceme točiť zlé veci. Ideme točiť realitu a snažíme sa ju rešpektovať. I keď musím na chlapcov prezradiť, že zo všetkých točení majú najradšej varenie. Pamätám sa, že keď sme prišli s témou varenie, mysleli sme si, že to nebude nič zábavné. Ale chceli sme skúsiť. Chceli sme ukázať nie čo, ale kde varia (zamerali sme na úlohu kuchyne v živote Rómov aj na to, či sú medzi nami rozdiely vo vnímaní kuchyne I keď tento level je možné vnímať len druhotne). Ako vyzerajú ich kuchyne. Dnes je to podľa ohlasov najdôležitejšia časť magazínu. Nielen Rómovia, aj naši chalani sú zvedaví na každú novú kuchyňu, bavia sa o varení, vylepšujú a vychutnávajú si jedno na záverečnej degustácii. O tom sa im možno pred dvomi rokmi ani nesnívalo.

Kvôli mnohým pozitívnym príbehom, názorom, ktoré sme za ten čas nazbierali, sme vnímaní ako romofili. Lebo to, čo hovoríme kritické, sa nevníma, ak sme povedali niečo pozitívne. Lebo pozitívne akoby neexistovalo, nebolo možné. A keďže sme ľudia, ktorí chcú to pozitívne vypovedať, podeliť sa s tým, sme akási háveď. AK pomenujeme tú zlú, všetci nám pritakajú. AK povieme tú dobrú, napľujú. Z jednej strany sme tí, ktorí môžu, z druhej strany tí, ktorí určite klamú.

Áno, máme zlé skúsenosti s niektorými Rómami. Podotýkam: niektorými. Tiež mi vadí hulákajúci ožran, ale bez ohľadu na farbu pleti, lenivec, človek, ktorý hovorí len: daj, daj, daj… Nedám a aj to jasne poviem. Konkrétnemu človeku, v konkrétnej situácii. Ale kvôli tomu si nekopnem predsa do všetkých, alebo áno?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?