Veronika nevie

Nie všetci chlapi z osady chodia v lete na drevo. Niektorí sa povaľujú a potom si v zime prídu ukradnúť. Jej otec nie je bitkár. Vie, že nepôjde hľadať zlodeja. Ale radšej sa vyberie do hory aj v zime. Príde premrznutý a chorý. A potom bude kašlať.
O pár dní pôjdu do lesa na žalude. Každý deň sa mama vypytuje u priekupníkov, či budú vykupovať žalude. Hovoria, že to bude skoro. Na to sa teší celá osada. V ten deň pôjdu všetci do hory. Aj deti aj psy. V osade zostanú len starci. Potom do noci budú plody triediť. Dostanú po dve-tri stovky. Veronika nevie, či je to veľa peňazí, ale asi áno. Keď ich tak bolia nohy všetkých a sú unavení, asi to musí byť veľa peňazí.

Mama jej hovorí, že sa musí starať o mladšieho brata. Dávať pozor, aby sa mu niečo nestalo. Hoci má len osem rokov, už je veľká a o chvíľku už bude musieť aj variť. Teda niečo sa priučiť v kuchyni. Mama je celý deň doma, ale vlastne sa nezastaví. Každý deň perie. Kým donesie vodu z druhého konca osady, bolia ju ruky. Po ceste musí dávať pozor, aby ju nerozliala. Lebo to nie je cesta, to sú všelijaké výmole, diery. Ani naháňať sa tam riadne nedá. To už je lepšie v lese.

Pred nedávnom volali otca pomáhať ku gádžom. Oni sú všetci takí bieli a iní. Vernika ich veľmi nepozná, lebo sa s nimi nestretáva. Ani v osade, ani v škole. V škole sú len Rómovia z osady. Ale musia byť veľmi bohatí a veľmi múdri, lebo sú takí bieli a čudní. Pýtala sa otca, či môže ísť s ním. Súhlasil.
Sedela na kraji záhrady, kým otec okopával zemiaky a dával ich do veľkých vriec. Títo ľudia sa majú! Toľko jedla!To nie je len na jednu zimu, myslí si Veronika. To by som mohla jesť celý život!

Títo gádžovia asi nevedia, čo je hlad, premýšľa. Teší sa, že dajú trošku z tých zemiakov aj otcovi. Určite dajú. Pamätá si, že jej tá babka v dlhej sukni už zemiaky dávala, keď boli spolu s otcom v obchode. Pamätá si na to, ako sa s nim rozprávala a aký bol otec hrdý. Ešte dva dni sa usmieval a hovoril každému o gádžovke, čo sa s nim v obchode rozprávala. Veronika nevie, prečo je to také dôležité, keď sa s ním títo bieli ľudia rozprávajú, ale vie, že je šťastný a každému to hovorí. Aj teraz. Keď sa vrátia do osady, budú sa otca všetci vypytovať, aké to je u gádžov. A otec bude hovoriť. Niektorí ho budú volať aj na pohárik. Keď pôjde, Veronika bude smutná. Veronika nevie, prečo, ale potom je otec zlý. Nie je to často, ale ani mama to nemá rada. Preto Veronika nevie, či je to zlé, či dobré, keď otec ide ku gádžom.
Vie len, že ak niečo v dedine treba urobiť, všetci chodia za otcom. V osade hovoria, že je to pogádžovený cigán a že obelie z toho gádžovania.

Veronika nevie, že keď obelie jej otec, či obelie aj ona a mama a brat. Vždy, keď sa otec vráti z dediny, skúmavo si ho obzerá, ale zatiaľ neobelel. Tak teda Veronika nevie, či to bude ešte dlho trvať, či to bude postupne alebo či sa to stane naraz. Tak akože sa ráno zobudí a budú všetci bieli…
To si nevie ani predstaviť. To by bolo čudo. Ešte sa jej o tom ani nesnívalo, takže to tak skoro nebude.

Veronika sníva o všeličom. Napríklad o mašli, čo videla na hlave dievčaťa v dedine. To dievča je úplne biele, ešte aj vlasy má biele, aj mihalnice. A nosí veľké mašle. A topánky má ako veľká. Tá teta povedala, naša Barbora je ako princenzná. Ale Veronika nevie, čo je to princezná. To ešte nikde nepočula. Asi to bude niekto, kto je veľmi biely, alebo nevie, čo to môže byť. Pýtala sa mamy, ale ani tá nevie, čo je princezná. To musí byť niečo zvláštne a tajomné. Veronika bude nas to ešte dlho myslieť. Možno sa spýta v škole. Ale bojí sa, že na ňu učiteľka nakričí. Ona jej totiž veľmi nerozumie. Všetci tí dospeláci hovoria v škole takým cudzím ťažkým jazykom. Veronika musí dávať pozor, aby aspoň niečo pochopila. Ale niekedy je z toho unavená. A keď nedáva pozor, učiteľka sa hnevá. Veronika nevie prečo, ale asi musí byť zlá, keď sa dokáže tá teta tam tak hnevať. Možno je o preto, že je Veronika tmavá. Asi to bude tým, lebo tá teta sa hnevá na všetky tmavé deti. Veronika videla v škole už aj pár bielych ľudí, ale na tých sa tá teta nikdy nehnevala. Smiala sa a bola veľmi príjemná.
Veronika by chcela tej tete rozumieť, ale nikto jej s tým nevie pomôcť. Otec trochu rozumie a preto všetci hovoria, že je múdry ako gádžo. Veronika trošku rozumie tej babke, ku ktorej otec chodí kopať zemiaky, ale inak je to taká divná reč. Veronika nevie, ako sa ju naučiť. A nemá sa koho opýtať.

Večer sa Veronika pozrie do toho malého zrkadielka, čo má mama v izbe. Len tak tajne, lebo mama si ho stráži, aby sa mu niečo nestalo. A potom si sadne k obrázku tej tety, čo majú na stene. Je to taká pekná teta. Celá biela. Mama hovorí Panenka Mária. Veronika si ju skúmavo obzerá. Asi to b ude tá princezná. Tiež je biela a taká jemná. Chcela by sa jej dotknúť, aby vedela, či sa nerozplynie, ale je len na obrázku. A tá princezná v dedine by sa jej asi zľakla, keby sa jej chcela dotknúť, Možno by ju aj zbili. A to nechce. Ale musí to byť zvláštne dotknúť sa bieleho človeka. Veronika nevie, čo náhodou potom sa nestane ten zázrak obelenia. Ale možné to je. Asi sa jej bude o tom snívať. Veronika chce prísť na to, ako obelieť. Potom už bude dobre. A potom nechá obelieť celú rodinu a všetky deti v osade. Aby aj oni mohli žiť pri ceste a mať na záhrade také krásne zemiaky. Už len na to prísť, čo treba urobiť…



Poznámka:

Majú nás Rómovia radi?

Zatiaľ čo výskumy postojov majority k Rómom sa robia takmer pravidelne, opačný výskum, teda aké majú postoje Rómovia k majorite, sa realizuje len ojedinele. Jedným z nich bol aj výskum Inštitútu pre verejné otázky (IVO) realizovaný v roku 2001.

Podľa Martiny Juráskovej, koordinátorky projektu, hlavným zistením všetkých doterajších takto postavených výskumov je, že Rómovia majú k majorite oveľa priaznivejší vzťah ako majorita k Rómom. „Rómovia vnímajú majoritu ako súčasť svojho sociálneho sveta, respektíve sami chcú vnímať seba ako súčasť majority. V tom sa premieta i kríza identity Rómov, ich tendencia identifikovať sa skôr s majoritnou populáciou, čo má hlboké sociálne a historické príčiny, “ zdôrazňuje Jurásková.

Zaujímavým zistením je, že až 63 % Rómov považuje Slovákov za svojich. Na porovnanie – respondenti z majority len v 21 percentách uviedli Rómov ako „našich“ a 28 % z nich uviedlo, že Rómovia sú cudzí. Rómovia pripisujú Slovákom také vlastnosti ako pracovitosť, čistotnosť, múdrosť. Pozitívne vnímanie majority sa mení vo chvíli, keď sa hovorí o predstaviteľoch štátnych inštitúcií či samosprávy. „Negatívne skúsenosti Rómov s inštitúciami a štátnymi orgánmi v nich dokonca vyvolávajú pocit, že takzvané riešenie rómskej otázky je iba zásterkou. V skutočnosti sa spoločnosť snaží kontrolovať a ovládať myslenie Rómov...“ upozorňuje Jurásková.

Podobne rozdielne je aj skúmanie hodnotenia vzájomného spolunažívania Rómov a Nerómov. Hoci vo verejnosti panuje názor, že atmosféra v spoločnosti je voči Rómom nepriateľská a potvrdzujú to aj prieskumy verejnej mienky, Rómovia ju hodnotia ako zmierlivú a pokojnú. (IVO, máj 2001). Tak napríklad, kým respondenti z majoritnej populácie hodnotili atmosféru spolužitia ako viac-menej konfliktnú takmer v 71 percentách, Rómovia iba v 31,5 %.

Aké sú príčiny tejto rozdielnosti v hodnotení tej istej skutočnosti? „Jedným z vysvetlení môže byť, že u obyvateľstva Slovenska sa výskumy zameriavajú na postoje k vzájomným vzťahom na všeobecnej úrovni, a tie sú do veľkej miery vytvorené predsudkami a stereotypmi zakotvenými vo verejnej mienke a nie konkrétnymi skúsenosťami,“ upozorňuje Jurásková.

(Spracované podľa Roma Global Report, IVO, Bva 2002)